Prečo cirkevné a teologické „poznanie“ našej civilizácie zlyháva

Otázka, prečo cirkevné a teologické poznanie opakovane zlyháva pri výklade sveta, dejín a prírodných javov, sa vracia vždy, keď sa objavia nové vedecké objavy alebo keď sa spätne hodnotia veľké omyly minulosti. Nejde pritom o jednoduchý spor „veda verzus viera“. Ide skôr o hlbší civilizačný problém: o hranice poznania založeného na autorite, tradícii a metafyzických predpokladoch v porovnaní s poznaním založeným na overiteľných dôkazoch, pochybovaní a korekcii omylov.

Teológia ako produkt svojej doby

Každé teologické učenie vznikalo v konkrétnom historickom, kultúrnom a technologickom kontexte. Starovekí a stredovekí teológovia nemali k dispozícii satelity, geológiu, evolučnú biológiu ani modernú fyziku. Ich predstavy o svete boli nevyhnutne formované tým, čo bolo v ich dobe považované za samozrejmé.

Obmedzený obraz sveta

Antický a stredoveký človek vnímal Zem ako malý, uzavretý priestor, často s pevnou kozmickou hierarchiou: nebo hore, Zem v strede, peklo dole. Tento model bol neskôr teologicky „posvätený“ a stal sa súčasťou náboženskej dogmy. Keď sa ukázalo, že Zem obieha okolo Slnka a je len jednou z miliárd planét, teologické vysvetlenia sa museli spätne prispôsobovať.

Dogma namiesto otázok

Zásadným problémom teologického poznania je, že odpovede sú často dané vopred. Namiesto otázky „ako to je?“ sa kladie otázka „ako to zapadá do Písma alebo učenia“. To vedie k intelektuálnej uzavretosti a neschopnosti reagovať na nové fakty.

Autorita namiesto dôkazu

Teologické poznanie je tradične založené na autorite – svätých textov, cirkevných otcov, koncilov a inštitúcií. Veda však funguje opačne: autorita neznamená nič bez dôkazu.

Neomylnosť ako problém

Koncept neomylnosti (či už Biblie, alebo cirkevného magistéria) vytvára zásadný epistemologický konflikt. Ak sa predpokladá, že zdroj nemôže mať chybu, potom sa realita musí interpretovať tak, aby chybu „nemala“. Výsledkom sú komplikované výklady, alegórie a metafory, ktoré často vznikajú až dodatočne.

Historické zlyhania

Príklady sú známe: odpor voči heliocentrizmu, odmietanie geológie Zeme starej miliardy rokov, neprijatie evolúcie. V každom prípade nešlo o to, že by cirkev nemala informácie, ale že ich nemohla prijať bez narušenia vlastnej autority.

Miešanie metafory s realitou

Náboženské texty boli pôvodne písané ako mytologické, poetické alebo morálne príbehy. Problém nastal, keď sa začali čítať ako doslovné historické alebo vedecké správy.

Mýtus ako vysvetlenie sveta

Mýty slúžili na vysvetlenie sveta v dobe, keď iné nástroje neexistovali. Stvorenie sveta za šesť dní, potopa sveta či pevná klenba nebies neboli vedeckými teóriami, ale symbolickými rozprávaniami. Ich doslovné čítanie je moderný problém, nie pôvodný zámer autorov.

Konflikt s moderným poznaním

Keď sa tieto mýty postavia proti empirickým dátam, nevyhnutne zlyhávajú. Namiesto priznania symbolickej povahy textov však často dochádza k ich obrane ako „vyššej pravdy“, čo vedie k strate dôveryhodnosti.

Teológia a strach z chaosu

Jedným z dôvodov, prečo teologické systémy vzdorujú novému poznaniu, je strach z chaosu. Náboženstvo ponúka poriadok, zmysel a istotu. Veda naopak často prináša neistotu, pravdepodobnosť a otvorené otázky.

Potreba absolútnych odpovedí

Civilizácie dlhodobo túžili po konečných odpovediach: kto sme, odkiaľ sme, kam ideme. Teológia tieto odpovede poskytla rýchlo a jednoznačne. Problém je, že realita je zložitejšia a menej komfortná.

Keď sa istota mení na brzdu

To, čo kedysi stabilizovalo spoločnosť, sa dnes mení na brzdu poznania. Ak sa odpoveď považuje za večnú a nemennú, nie je priestor na jej zlepšenie.

Antarktída ako príklad civilizačného omylu

Predstavy o Antarktíde ako o stratenej civilizácii, Atlantíde alebo „zakázanom kontinente“ často čerpajú z teologických a ezoterických schém myslenia. Neznáme sa automaticky vykladá cez staré mýty.

Projekcia viery do neznámeho

Keď chýbali dáta, prázdne miesta na mapách sa zapĺňali predstavami. To platí pre raj na východe, koniec sveta aj pre mýtickú Antarktídu bez ľadu. Ide o mentálny mechanizmus, nie o dôkaz.

Prečo tieto predstavy prežívajú

Pretože poskytujú jednoduché vysvetlenia a pocit, že „niekto vie viac“. Ide o rovnaký princíp, aký fungoval v stredovekej teológii.

Zlyhanie ako súčasť vývoja

Dôležité je povedať, že zlyhanie teologického poznania nie je morálnym zlyhaním jednotlivcov. Je to systémový problém poznania založeného na nemenných pravdách.

Veda sa mýli inak

Aj veda sa mýli, ale svoje omyly priznáva a opravuje. Teológia má tendenciu omyly reinterpretovať, nie odstrániť.

Od viery k poznaniu

Moderná civilizácia stojí pred výzvou oddeliť vieru ako osobnú skúsenosť od poznania ako nástroja na opis reality. Kým sa tieto roviny miešajú, budú sa staré omyly vracať v nových podobách.

Hranice teologického poznania

Cirkevné a teologické poznanie zlyháva nie preto, že by bolo zlé alebo zbytočné, ale preto, že si nárokuje viac, než dokáže uniesť. Ako morálny a symbolický systém môže mať svoje miesto. Ako nástroj na opis fyzického sveta, dejín Zeme či pôvodu civilizácií však opakovane zlyháva.

Antarktída, Atlantída, jasnovidci či staré mapy nie sú dôkazom skrytých právd, ale zrkadlom toho, ako veľmi sa ľudská myseľ snaží zaplniť medzery poznania tým, čo už pozná. Skutočný pokrok nezačína vierou v odpoveď, ale ochotou priznať, že ju ešte nemáme.