Ohňové Zoroastrijské chrámy – Atash Bahram

Zoroastrijské chrámy sa nazývajú Atashgah (doslova „miesto ohňa“) alebo Atash Bahram (Chrám víťazného ohňa). V centre každého chrámu horí neustále udržiavaný plameň, ktorý prešiel zložitými rituálmi očisty. Existujú tri stupne posvätných ohňov:

Atash Dadgah – domáci oheň, napríklad počas sviatkov.

Atash Adaran – chrámový oheň, slúžiaci komunite.

Atash Behram – najvyšší typ, ktorého zasvätenie môže trvať aj rok.

Plameň Atash Behram vzniká zlúčením ohňov z rôznych zdrojov (napr. z kováčskej pece, z domova, z krematória), ktoré sú každé rituálne očistené pred konečným spojením.

Oheň ako stredobod rituálov

Pri každom významnejšom rituáli je prítomný oheň. Jeho plápolanie symbolizuje večný boj svetla proti temnote, a jeho plameň vytvára posvätný priestor medzi ľuďmi a božským. Oheň nikdy nesmie vyhasnúť ani byť znečistený – preto sa nesmie doňho fúkať dych, ani hádzať nečistoty.

Kňaz (zvaný mobed) pri obradoch prednáša Avesta texty a obetuje do ohňa: sušené byliny (haoma), ghee (prepustené maslo), kadidlo či iné posvätné látky. Ich dym stúpa ako symbol modlitby k nebesiam.

Denná modlitba pri ohni

Každý zoroastrijan má vykonávať modlitby piatich denných období, vždy smerom k svetlu – ideálne k plameňu alebo aspoň k slnku. Pred modlitbou sa očistí vodou (rituál padyab), a potom recituje sväté verše. Oheň počas týchto modlitieb pôsobí ako sprostredkovateľ medzi modliacim a Ahura Mazdom.

Symbol čistoty a duchovnej disciplíny

Svätý plameň zároveň pripomína aj neustálu bdelosť nad vlastnou morálkou. Tak ako je oheň živený čistým palivom, tak aj duch človeka má byť živený pravdou, spravodlivosťou a oddanosťou (Aša). Oheň je očistou – nie len pre priestory, ale aj pre myseľ.

Svätý plameň v kontexte smrti

Pri smrti nesmie byť telo prinesené do chrámu – kontakt so smrťou by znečistil posvätnosť plameňa. Oheň sa však používa pri modlitbách za zosnulých mimo chrám, a počas tzv. Čaharšumba sa modlí za očistu duše.

Prežitie kultu ohňa do dnešných dní

Napriek historickým útlakom prežil zoroastrizmus najmä v Indii (Parsiovia) a v Iráne. Ohňové chrámy stále fungujú a Atash Behram plamene horia už stovky rokov bez vyhasnutia – nepretržite.

Uctievanie Ataru – svätého ohňa – nie je len symbolickým aktom. Je jadrom zoroastrijského chápania sveta: svetla proti temnote, čistoty proti nečistote, pravdy proti klamstvu. V plameni sa odráža duchovná realita – pretože ten, kto udržiava oheň, udržiava aj svoj záväzok voči bohu, svetu a sám sebe