Od Dakhmy po islamské gardy: historický prechod, ktorý by si ani Zarathuštra nevymyslel

V časoch, keď svet ešte nepoznal Twitter ani vývoz revolúcie, sedeli v Iráne mŕtvi na strechách. Dobre, nie dobrovoľne – veď dakhma, „veža ticha“, slúžila na to, aby ich telá mohli ekologicky recyklovať vtáci. Supy, títo prví „boží upratovači“, boli zoroastriánskou odpoveďou na kremáciu aj hrobové náklady. Kým Európa vymýšľala, ako mŕtvych natlačiť do podzemia s krížom, perzskí kňazi už mali systém, ktorý by dnes UNSECO ocenilo ako „nulový environmentálny dopad“.

Veže padli, revolúcie povstali

A potom prišiel islam. Príroda stratila status „božieho nástroja“ a získala nové pravidlá. Mŕtvych už nesmeli ohlodávať vtáky, ale uložili sa do zeme. Pekne podľa koránu, s hlavou smerujúcou k Mekke. Supy stratili prácu. Dakhmy stíchli ešte viac, tentoraz definitívne. Miesto ticha však čoskoro zaplnili revolučné heslá a zvuk vojenskej topánky.

Z veže ticha na stráž revolúcie

Presuňme sa o pár tisíc rokov dopredu. Rok 1979. Zatiaľ čo v Choga Zanbil zízajú turisti na staré tehly a zvyšky chrámov, Teherán už má nové modly: Chomejního fúzy a kalachnikovy na pleci. Islamské gardy, známe aj ako Revolučná garda, nevznikli ako nasledovníci supov – hoci by sa dalo tvrdiť, že tiež „čistia“ spoločnosť. Ich poslanie? Chrániť revolúciu. Ich nástroj? Čokoľvek od rakiet po etický kódex, ktorý by aj Anunnaki nazvali prísnym.

Kňazi v uniformách a staré božstvá v múzeách

Zatiaľ čo Inšušinak a spol. ležia v galériách, dnešní ochrancovia vier zahŕňajú viac infraštruktúry než duchovného vedenia. Kým zoroastriánsky mobéd kázal pokoj a ticho (a sledoval z výšky, či supy robia svoju prácu), dnešní „strážcovia“ posielajú správu raketou. Symbolika smrti prešla evolúciou: od očistenia prírodou po očistenie od opozície.

A čo bude ďalej?

Dakhma dnes ticho chátra v Yazde, kde na ňu pozerajú len turisti so selfie tyčkami. Supy si našli iný priemysel. A islamské gardy majú vlastné televízne kanály. História sa mení, ale jedna vec zostáva: predstava, že mŕtvi aj živí musia byť „správne uložené“. Či už na kamennej platni, alebo v súlade s revolučným programom.

Záver pre archeológov aj iróniu

Kedysi sa verilo, že duša odíde do svetla, ak jej telo nepoškvrní zem. Dnes sa verí, že národ zostane čistý, ak ho nepoškvrnia „západné vplyvy“. Od dakhmy po gardu je to dlhá cesta, ale duch kontroly nad smrťou aj životom sa akosi drží. A medzi týmito extrémami zostáva otázka: kto vlastne rozhoduje o tom, čo je „čisté“ a čo „tiché“?