Hybridné bytosti na glazovaných paneloch: dielo prírody, symboliky alebo niečo viac?

Tvor, ktorý nedáva spať archeológom. Na jednom z najpozoruhodnejších panelov elamského chrámu v Súzach sa objavuje bytosť, ktorá už celé desaťročia vzbudzuje otázky. Jej telo má ľudský trup, no spodná časť končatín pripomína mocné býčie nohy. Ramená sú svalnaté, silné a proporčne prekvapivo „dokonalo“ zasadené. Tento tvor nepôsobí ako alegorický symbol – skôr ako niečo, čo malo vlastné miesto v realite alebo v kolektívnej pamäti dávnych civilizácií.

Symbol? Mýtus? Alebo spomienka?

Tradičná archeológia vníma podobné výjavy ako výplody mytologickej predstavivosti. Vysvetľuje ich ako metafory, ktoré mali reprezentovať silu, odvahu, alebo spojenie človeka s prírodou. No existuje aj iný prístup – taký, ktorý pripúšťa možnosť, že tieto bytosti mohli byť niečím viac než symbolom. Mohli byť – minimálne v očiach našich predkov – reálnymi, živými entitami.

Kto ich „stvoril“?

Staroveké texty z Mezopotámie – ako epos Enúma Eliš či spisy o Anunnaki a Iggigi – hovoria o bytostiach „z neba na Zem prichádzajúcich“. Tieto mocné entity vraj experimentovali s genetikou a tvorbou nových foriem života. V niektorých textoch sú zmienky o Nephilim – bytostiach, ktoré boli „gigantmi“ či hybridmi medzi božstvom a človekom. Práve postava býčieho muža zo Súz nápadne zapadá do takejto štruktúry: nie zviera, nie človek, ale niečo medzi.

Telo ako umelecké dielo? Alebo dôkaz bioinžinierstva?

Pri pohľade na proporcie tohto tvora bije do očí jeho anatómiou bezchybne zladená fyziognómia. Nejde o karikatúru alebo abstraktnú alegóriu. Telo má logiku – jeho konštrukcia pôsobí funkčne, účelne, až znepokojujúco „reálne“. Niektorí alternatívni výskumníci sa preto pýtajú: naozaj si máme myslieť, že niečo takéto vytvorila len imaginácia dávneho umelca? Alebo išlo o vizuálny záznam niečoho, čo ľudia kedysi skutočne videli?

Klonovači z hviezd?

V textoch o Anunnaki sa spomína aj elita známa ako Iggigi – údajní „pomocníci“ vyšších bohov, ktorí mali na starosti technické úlohy vrátane biologických experimentov. Nie je vylúčené, že práve oni mali byť zodpovední za tvorbu hybridov, ktoré slúžili ako strážcovia chrámov, baní, alebo dokonca ako náboženské ikony pre zasvätených. V tomto svetle nadobúda postava býčieho muža nový význam – nie ako rozprávka, ale ako biologický produkt starovekého poznania.

Palmový strom ako genetický „kód“?

Niet náhody, že tento hybrid stojí pri palme – strome, ktorý mnohé civilizácie považovali za „strom života“. V ezoterickom výklade môže palma symbolizovať genetickú líniu, poznanie alebo biologickú matricu. Stojí pri nej bytosť, ktorá ju chráni – alebo snáď pochádza z nej? Niektorí autori v tom vidia odkaz na „genetický strom“, kde palma nepredstavuje len rastlinu, ale celú vertikálnu os života.

Záver: náhoda alebo spomienka na dávnu technológiu?

Môžeme si, samozrejme, zvoliť pohodlné vysvetlenie: že ide o legendu, výtvarnú hyperbolu, náboženský symbol. Ale čo ak je pravda zložitejšia? Čo ak staroveké národy skutočne zaznamenali stretnutia s niečím, čo presahovalo ich chápanie – a my ich dnes odmietame len preto, že nezapadajú do učebníc? Býčí muž zo Súz možno nebol len strážcom chrámu, ale aj poslom zabudnutého poznania. A možno aj dôkazom, že Homo sapiens nebol jediný „projekt“, ktorý sa na tejto planéte realizoval.