Blessings of Amurdad: Od Dakhmy po krematórium – smrť bez papiera

Blessings of Amurdad: Od Dakhmy po krematórium – smrť bez papiera. Keď smrť nevyžadovala dokumentáciu. V starovekom svete neexistovali tlačivá o úmrtí, notifikácie matrike ani krematórne formuláre. Zomrelo sa a smrť bola prijatá ako súčasť prírody. Zvlášť v zoroastrizme, kde sa duch Amurdad (nesmrteľnosť) nespájal s popieraním smrti, ale s jej dôstojným prijatím. Zvyšky tela patrili späť Zemi, Vode alebo Nebu – nikdy však ohňu, ktorý bol posvätný a nemal byť znesvätený hnilobou. A tak vznikla dakhma.

Dakhma ako portál do kolobehu

Známa ako „veža ticha“, dakhma nebola smutné miesto, ale architektonická brána k očisteniu. Telo zosnulého sa položilo na vyvýšenú plošinu, kde sa o rozklad postarala príroda – supy, slnko a vietor. Zmysel? Neposkvrniť ani vodu, ani zem, ani oheň – a zároveň neodoprieť duši možnosť odísť.

Sup ako kňaz poslednej fázy

Supy boli neoficiálni pomocníci bohyne Spenta Armaiti – zosobnenej pokory. Ich akt nebol vnímaný ako hanebný, ale ako služba. Nepotrebovali žiadne nariadenie hygienickej stanice. Ich konanie nevyžadovalo overenie totožnosti, žiadne podpisy. Keď prišli, znamenalo to, že príroda si prevzala späť, čo jej patrilo.

Krematórium: moderná efektivita alebo rituál bez ducha?

S príchodom industriálnej doby sa smrť zmenila na logistický proces. Krematórium horí plynule, chrlí popol do urny a vytvára štandardizovaný smútok – časovo obmedzený, tichý, zarámovaný. Nikto sa nepýta, či je duša pripravená – len či je faktúra zaplatená.

Amurdad ako tichý svedok

V zoroastrizme je Amurdad (nesmrteľnosť) archetypom trpezlivosti a obnovy. Smrť podľa nej nie je koniec, ale návrat – a každý návrat má mať zmysel. V krematóriu sa však všetko zrýchľuje. Spálené telo sa zmení na číslo v protokole. A namiesto vďačnosti voči životu zostáva len popísaný list papiera s QR kódom.

Od duchovného návratu k zberu smútočných oznámení

Dnešná smrť je manažovaná ako projekt. Treba zabezpečiť miesto, dátum, jedlo, kvetiny, vyúčtovanie, rozlúčkovú brožúru a poďakovanie pozostalým. V tejto šou už nie je priestor pre ticho, zamyslenie alebo rozhovor s Amurdadom. Zostala len tlačiareň a kávovar.

Čo by na to povedal Zarathuštra?

Možno by sa len usmial a povedal: „Nechajte vietor, aby odniesol prach. Oheň si ponechajte na modlitbu.“ A možno by sa spýtal: „Prečo sa duša nemôže vrátiť, kým vy vybavíte formulár?“

Návrat k jednoduchosti

Nevoláme po masovom návrate k dakhmám na sídliskách. Ale možno by stálo za to vrátiť smrti ľudský rozmer. Možno menej certifikátov a viac ticha. Menej nástenných urnových dizajnov a viac rešpektu k prírode. Možno by sa Amurdad opäť usmial.