Dakhma: Veže ticha a tajomstvá zoroastriánskeho pohrebného rituálu

Dakhma, známa aj ako „veža ticha“ (v avestčine dakhma), bola špeciálna kamenná stavba používaná v starovekej Perzii na pohrebné účely v rámci zoroastriánskeho náboženstva. Na rozdiel od tradičného pochovávania či kremácie sa v týchto vežiach mŕtve telá vystavovali napospas dravému vtáctvu, najmä supom. Cieľom tohto rituálu nebolo poníženie zosnulého, ale zachovanie čistoty základných živlov – zeme, ohňa a vody.

Zoroastriánska filozofia smrti

Zoroastrizmus, založený prorokom Zarathuštrom niekedy v 2. tisícročí pred Kr., vyznával absolútnu úctu k prírodným elementom. Zem bola považovaná za posvätnú a nesmela byť poškvrnená rozkladom mŕtveho tela, ktoré sa považovalo za „nakažené“ silou zla (dravan). Spaľovanie tiel by znečistilo oheň, ďalší posvätný živel. Preto vznikol jedinečný systém pohrebného rituálu – vystavenie tiel vo výškach.

Ako vyzerala dakhma?

Tradičná dakhma bola valcová kamenná stavba postavená na vyvýšenom mieste, často na kopci. V jej strede sa nachádzal otvor alebo jamka, kam sa zbierali kosti. Okolo centrálnej časti boli sústredné kruhy rozdelené pre mužov, ženy a deti. Mŕtve telá boli položené na tieto kamenné platne a ponechané prirodzenému procesu rozkladu a „čistenia“ vtákmi.

Po tom, ako zostali len kosti, tie sa zhromaždili do centrálnej jamy – „ossuária“ – kde sa ďalej rozkladali prirodzene, bez kontaktu so živlami. Takýto spôsob zabezpečil, že žiadny z prvkov (zem, voda, oheň) nebol priamo kontaminovaný.

Kto mohol byť pochovaný v dakhme?

Tento spôsob pohrebu bol vyhradený pre zoroastriánov, a to výlučne tých, ktorí počas života neporušili rituálnu čistotu. Ľudia so „znečistenou“ dušou alebo tí, čo zomreli násilne, nehodou alebo samovraždou, nemali nárok na vystavenie v dakhme a boli pochovaní oddelene, často mimo posvätných miest.

Historický vývoj a geografické rozšírenie

Prvé dakhmy sa objavujú už v období neskorých Achajmenovcov, ale ich výstavba sa najviac rozšírila počas Sásánovskej dynastie (3. – 7. storočie n. l.). V stredoveku ich výstavba pokračovala najmä v oblastiach dnešného Iránu, Indie a Pákistanu, kde sa usadili tzv. **Pársovia** – indickí nasledovníci Zarathuštry.

Najznámejšie dakhmy sa zachovali v okolí mesta Yazd (Irán), v Bombaji (India), či v oblastiach Balúčistanu. V niektorých z nich sa rituály praktizovali až do 20. storočia.

Súčasné kontroverzie a zákaz

V modernej dobe sa pohrebné rituály pomocou dakhmy dostali do konfliktu so zákonmi, zdravotnými predpismi a mestskou výstavbou. Najmä v Indii boli dakhmy obklopené rýchlo rastúcimi mestami, čo viedlo k odporu verejnosti a postupnému zákazu používania.

V súčasnosti mnohé zoroastriánske komunity používajú alternatívu – **vzduchotesné pohrebné komory** alebo kremáciu, aj keď to je podľa tradičných kánonov zakázané. V niektorých prípadoch, ako v Yazde, sa dakhmy zachovali ako **historické a náboženské pamiatky**, no už nie sú aktívne.

Dakhma verzus iné pohrebné praktiky

Na rozdiel od egyptských hrobiek, mezopotámskych pohrebných komôr či grécko-rímskeho spaľovania, predstavuje dakhma **unikátny pohľad na smrť**. Zatiaľ čo iné kultúry sa snažili „zachovať“ telo, zoroastriáni ho vedome vystavovali rozkladu ako súčasť kozmickej rovnováhy medzi dobrom a zlom.

Symbolika ticha

Dakhma – veža ticha – nie je len fyzická stavba, ale aj filozofický koncept. Ticho neznamená prázdnotu, ale návrat do kolobehu prírody bez narušenia posvätného poriadku. Tento rituál bol zároveň prejavom pokory – jednotlivca voči živlom, spoločnosti voči smrti a náboženstva voči prírode.